Keď nie je iná možnosť…. (alebo sa to tak aspoň zdá :) )

Minulý víkend som strávila v Prahe, ktorú som navštívila niekoľkokrát, no nikdy na ňu samotnú nemala naozaj čas (čo žiaľ ostalo len čiastočne zmenené i po tejto návšteve… ale v Máji tam je koncert mojej obľúbenej skupiny, tak ktohovie 🙂 )

Nuž ale späť k téme… celá vytešená som sa z hlavnej stanice presúvala na miesto, kde som mala byť najbližšie 3 noci ubytovaná, v hlave očakávanie, vzrušenie, skrátka krásny koktail emócií 🙂 ako som sa už šuchtala so svojím červeným spoločníkom (rozumej kufrom 🙂 ) do poslednej zastávky metra, naskočila som na eskalátor a keď som sa pozrela hore, prišlo mi nevoľno… doslova…
koniec v nedohľadne a jediné, čo som vnímala, že idem vyššie a vyššie a vyššie a…. panika si už začínala mädliť paprčky, celá happy, že môže prepuknúť… silné nutkanie zakričať si, sadnúť, resp. ľahnúť na schody však nebolo vyslyšané… prosto to nebolo možné… neostávalo mi nič iné, len samú seba okabátiť… nádych, výdych, obzeranie vlasov človeka predo mnou, plagátov na stenách… no nič… ten nástojčivý nepríjemný pocit nie a nie odísť…

Uvedomila som si jediné – hold to cica musíš vydržať, inú možnosť tento krát prosto nemáš… a tak som si dýchala (vďaka nebesiam za moju milenú joooooooguuuu) a mantričkovala dokola (už som skoro tam, už som skoro taaaaam, to dám, to dáááám) a držala sa zábradlia, akoby od neho záležal celý môj život 🙂

Hore som vyšla zničená, akoby som ich vyfunela pešo 😀 no dobre, nie až tak, ale srdiečko trepalo na poplach, dlane spotené… uložila som si poznámku do podvedomia – next time tramvaj, toto už druhýkrát nedááááš…

Ale poznáte to, však? Človek mieni…. 😀

Tam hore sa zasmiali nad mojou snahou okabátiť strach a pri najbližšej ceste metrom (na inú stanicu) tam bol eskalátor rovnako dlhý, tentokrát som šla dole a mohla si to vychutnať 😀 paradoxne strach nebol až taký zúfalý… snažila som sa ho ukecať v duchu, ale prosíííím Ťa, čo hysterčíš, šak si to už raz dala 🙂 a bolo.. teda temer, no… ale bolo to fakt, že oveľa lepšie… a keď som sa na takýchto schodoch vyskytla tretíkrát (tentokrát opäť smerom hore) tak bol strach úplne že mini… pri poslednej jazde na eskalátore mi hrozilo, že nestihnem vlak a tak som sa opäť modlila, tentokrát to však so strachom z výšok nemalo niiiiiič spoločné 🙂 🙂

A viete čo mi prišlo na um? Možno by sa naozaj takto dal pokoriť KAŽDÝ strach, každá fóbia… proste jej čeliť, prvýkrát sa nezložiť a ideálne čo najskôr do toho ísť zas… a potom zas a zas a zas, až kým to bude v pohode…

Nie, to Vás teraz nenabádam  robiť niečo šialené s čím nie ste stotožnení, ale mám taký pocit, že fóbiu, ktorá je pre mňa úplne, ale že úplne nezvládnuteľná, možno skúsim zlomiť takto… len to ešte musím vymyslieť v praxi… 🙂 ehm a odhodlať sa… vlastne sa rozhodnúť….

lebo, na výber máme vždy…